História a vývoj požiarnej ochrany v Bratislave

15.storočie | 16.storočie | 17.storočie | 18.storočie | 19.storočie

1446 | 1503 | 1526 | 1560 | 1574 | 1797 | 1894 | 1928 | 1929 | 1930 | 1931 | 1932
1933 | 1934 | 1935 | 1936 

 

Fotogaléria

 Ochrana proti požiarom patrí nerozlučne k životu každého mesta. Preto niet divu, že aj v Bratislave už od najstarších čias patrila ku každodennému životu jeho obyvateľov. V priebehu stredoveku sa vytvorila taká forma organizácie požiarnej ochrany, ktorá zahrňovala všetkých obyvateľov mesta. Každý mal presne stanovené svoje úlohy a povinnosti. Vlastná účasť pri hasení bola všeobecnou občianskou povinnosťou. Prakticky každý obyvateľ mesta musel byť neustále pripravený zasiahnuť v prípade požiaru, a to nielen pri hasení vlastného domu, ale aj pri hasení príbytkov svojich spoluobčanov. Prvou známou protipožiarnou ustanovizňou v Bratislave bola strážna služba. Prvé písomné zmienky o nej pochádzajú z 15.storočia. V prameňoch sa strážcovia uvádzajú pod týmito názvami: strážcovia brán (Thorhuetter, Tharheutter), strážcovia veží (Turner), strážcovia hradieb (Wachter gemainer Stat zw wachen auf der Mawer) a hliadky (Zirker). Strážcovia boli rozdelení do denných a nočných zmien. Ich vrchným veliteľom bol mestský kapitán. V oblasti požiarnej ochrany bolo úlohou strážcov dávať pozor, či nehorí, upozorňovať občanov na požiarne nebezpečenstvo a vyhlásiť požiarny poplach. Strážcovia na vežiach disponovali aj trúbami, pomocou ktorých v prípade nebezpečenstva vyhlasovali poplach.

          Od roku 1446 strážcovia na radničnej veži označovali smer, v ktorom požiar vypukol, vyvesením červenej zástavy na tej strane veže, kde horelo. V najstaršom období vykonávali strážnu službu mešťania. Neskôr mesto začalo najímať do tejto služby žoldnierov. Z prameňov sa ďalej dozvedáme, že všeobecnou zvyklosťou sa stalo odmeňovanie hasičov vínom. Tým hasičom, ktorým sa pri hasení poškodil odev, bola táto škoda uhradená z prostriedkov mesta. Ako špeciálne hasičské náradia sa v roku 1492 spomínajú požiarne háky (Feuerhacken) a kožené vedrá (lederne aemper). Zo začiatku 16. storočia sa zachovala správa o pohostení záchrancov potravinami v znení: "Do das Feuer aus ist kommen in der Newen stat, in des Fabian Haus, do hat Junkher Hans wein und prot dargeben den lewtten, die geret habn."

          V roku 1503 vyrúbil magistrát mesta špeciálnu dávku pre Židov na zaobstaranie požiarnych vedier. V roku 1526 bola ustanovená stála mestská stráž, ktorá mala svoje stanovište v drevenej búde na Hlavnom námestí.
Katastrofálne následky požiarov v stredoveku zapríčiňoval predovšetkým stavebný materiál domov i vedľajších hospodárskych stavieb (maštale, drevárne, šopy, stodoly atď.) v meste, ktorým bolo prevážne drevo, len zriedkavejšie kameň a tehly. Z kameňa a tehál sa stavali iba verejné budovy, kostoly a niektoré domy bohatých mešťanov, ale ešte aj tieto stavby sčasti pokrývala trstina, šašina, slama alebo šindle. Na dvoroch, v prejazdoch a na povalách bolo uskladnené množstvo sena, slamy, dreva a iných horľavých látok. Kúrilo sa na otvorených ohniskách. Komíny sa začali stavať až v 14. storočí. Dovtedy bol dym odvádzaný jednoduchým otvorom v streche. Avšak prvé komíny boli väčšinou jednoduché, upletené z vŕbového prútia v podobe podlhovastého koša a vymazané hlinou, príp. z drevených dosák, rovnako vymazaných hlinou. Murované komíny sa vo väčšej miere začali inštalovať až v 18. storočí.

          Najstarší, do dnešných dní zachovaný protipožiarny štatút mesta Bratislavy pochádza z prvej polovice 16.storočia. Aby ste si mohli urobiť lepšiu predstavu o vlastnej forme protipožiarnej ochrany v tomto období, rozdelili sme protipožiarne opatrenia nachádzajúce sa v štatúte do štyroch skupín:

  1. Preventívne opatrenia
  2. Signalizácia požiarneho poplachu
  3. Hasenie požiaru
  4. Odmeny a tresty
Preventívne opatrenia
  • každý majiteľ domu mal dávať pozor, aby komíny a ohniská v jeho dome boli čisté, a aby z plameňov sviečok a iných zdrojov svetla nevznikol požiar,
  • každý majiteľ mal mať vo svojom dome hák na strhnutie strechy, svoju studňu vybavenú reťazou a pri nej vždy naplnené nádoby (vedrá, putne, sudy atd.) vodou,
  • ten, kto mal vo svojom dome alebo v jeho okolí uložené seno, slamu, drevo a iné horľavé látky, mal ich uložiť čo možno najbezpečnejšie a často ich kontrolovať.
Signalizácia požiarneho poplachu
  • v prípade vypuknutia požiaru mal postihnutý i jeho susedia ihneď volať o pomoc,
  • požiarny poplach sa mal signalizovať zvonením na radničnej veži a na veži Františkánskeho kostola. Smer požiaru udal strážnik na radničnej veži vyvesením červenej zástavy a v noci umiestnením lampáša na tej strane veže, v ktorej smere požiar vypukol.
Hasenie požiarov
  • ihneď po vyhlásení požiarneho poplachu sa mali všetci remeselníci (tesári, kováči, murári a zámočníci) spolu so svojimi tovarišmi dostaviť na miesto požiaru s požiarnymi hákmi, kladivami, krompáčmi, sekerami a inými nástrojmi na búracie práce. Ich úlohou bolo strhnúť všetky požiarne mosty (strechy a pod.) a zbúrať požiarom ohrozené drevené stavby, aby sa zabránilo ďalšiemu šíreniu požiaru. Ďalej mali za úlohu polievať požiarovisko vodou, ktorú im nosili spoluobčania z celého mesta.
  • kúpeľníci mali mať nepretržite svoje kade (bazény) a vane naplnené vodou a v prípade požiaru mali sprístupniť svoje domy, aby voda mohla byť pri hasení použiteľná.
  • majitelia koní mali za úlohu po vyhlásení požiarneho poplachu ihneď doviesť vodu na požiarovisko.
  • každý majiteľ domu mal po vyhlásení požiarneho poplachu ihneď pred svoj dom vytlačiť sud naplnený vodou.
  • všetci ostatní, ktorí nemali predom presne stanovené úlohy, sa mali dostaviť na požiarovisko a tam čerpať vodu zo studní a nosiť vodu k požiaru.
  • ihneď po vypuknutí požiaru mali strážcovia zatvoriť všetky mestské brány a na hradbách sa rozostaviť podľa pokynov mestského kapitána stráže. Uvedené opatrenie napovedalo o tom, že predmetný protipožiarny poriadok bol možno vytvorený kvôli zlepšeniu obranyschopnosti mesta z hľadiska tureckého nebezpečenstva. Nepriatelia mesta v priebehu častých vojenských ťažení (turecké vpády) sa často snažili o založenie požiaru v meste alebo na hrade a v takto vzniknutom zmätku ich ovládnuť.
Odmeny a tresty
  • prvému, ktorý priviezol na požiarovisko povoz s vodou bola vyplatená odmena vo výške 1 funta fenigov, druhému polfunta fenigov a tretiemu, ako aj ostatným za každé privezenie vody 2 šilingy odmeny.
  • po uhasení požiaru obdržali kúpeľníci náhradu za všetky škody, ktoré pri zdolávaní požiaru utrpeli.
  • tomu, kto podal informácie o podpaľačovi , alebo ho priviedol do väzenia bola vyplatená odmena 20 funtov fenigov.
  • remeselníci, kúpeľníci, majitelia koní a ostatní, ktorí sa neriadili podľa uvedeného požiarneho poriadku boli telesne potrestaní podľa rozsahu spôsobených škôd.
          Na štyroch miestach v meste boli k dispozícii vozy s vodou. Jeden na Hlavnom námestí, druhý na Obilnom námestí (dnešné Primaciálne námestie), tretí pri Kláriskom kláštore (rozhranie ulíc Klariská a Farská) a štvrtý bol umiestnený pri dome kožušníka Šebastiána Ruska (meno Šebastiána Ruska je v pôvodnom texte prečiarknuté a nahradené textom „pri dome Dominika Reckha"). Na základe uvedených mien sa podarilo približne datovať predmetný požiarny poriadok. Nakoľko sa v knihe testamentov mesta Bratislavy nachádza testament Šebastiána Ruska z 25. januára 1558. Na základe uvedených skutočností možno s určitosťou predpokladať, že požiarny poriadok bol vydaný ešte pred rokom 1558. Z uvedeného rozboru požiarneho poriadku vyplýva, že hasenie v 16. storočí sa v podstate obmedzovalo na rozoberanie požiarnych mostov a susediacich objektov, na ktoré sa požiar mohol rýchlo preniesť, lokalizovanie požiaru a jeho likvidáciu zalievaním vodou z vedier. Prvoradé teda pri likvidácii požiarov bolo zabezpečiť rýchle a čo možno najodbornejšie rozoberanie horľavých stavebných konštrukcií susediacich objektov (aj ich možné zbúranie), aby sa požiar nerozšíril na celú štvrť a zabezpečenie rýchleho prísunu vody na požiarovisko. Kontrolou dodržiavania požiarneho poriadku bol poverený mestský kapitán.

          Z roku 1560 pochádza správa, podľa ktorej boli na radnici uložené rebríky, kožené vedrá a iné protipožiarne prostriedky. Prvý požiarny poriadok sa nezmieňuje o kominároch, hoci prvá písomná zmienka o kominároch v Bratislave pochádza z roku 1502. Jednalo sa o potulných talianskych kominárov, ktorí vykonávali čistenie komínov.

          Treba spomenúť, že z roku 1574 pochádza prvá písomná zmienka o hasičských rebríkoch na kolesách (Rädl so man zu den feuerbeitern gebraucht). V roku 1588 nariadila mestská rada, aby sa pri svadbách, slávnostiach a vôbec všade, kde sa používal hromadne otvorený oheň pri varení, zriadila protipožiarna stráž.

          V 17.storočí sa na miesto vypuknutia požiaru mali ihneď dostaviť tesári, kováči, murári, zámočníci, kolesári, stolári, debnári a kominári s protipožiarnym náradím. Ďalej tam mali bezodkladne prísť ránhojiči (medici) za účelom poskytnutia zdravotnej pomoci raneným. Z protipožiarnych štatútov mesta zo 17. storočia bolo zrejmé, že hasenie požiarov bolo síce všeobecnou občianskou povinnosťou, ale z hasenia boli už vyslovene vyňaté ženy, deti a cudzinci. Protipožiarna ochrana sa stále viac opierala o cechy. Cechy boli povinné na vlastné náklady zaobstarať určitý počet protipožiarnych prostriedkov, starať sa o ne a v nasledujúcom 18. storočí sa dokonca úloha cechov pri hasení natoľko zvýšila, že z cechov boli vytvorené hasičské jednotky, ktoré pod vedením svojich cechmajstrov vykonávali hasičské práce.

          Protipožiarne poriadky z 18.storočiasú už omnoho podrobnejšie ako poriadky z predchádzajúceho storočia. Hasenie požiaru v prvej polovici 18. storočia prebiehalo nasledovne: „ Po vyhlásení požiarneho poplachu mali na miesto požiaru ihneď dopraviť hasičské striekačky, sudy s vodou a vedrá mestskí sluhovia. Veľké striekačky mali obsluhovať medikováči a zvonolejári, malé striekačky nemeckí zámočníci a puškári. Požiarne rebríky a háky zabezpečovali murári a uhorskí zámočníci, u ktorých boli uskladnené. Obsluhovať tieto prostriedky im mali pomáhať aj stolári a tokári. Mlynári, rybári a lodníci mali za úlohu priniesť na požiarovisko vedrá s vodou a nimi hasiť. Kominári, tesári a pokrývači sa mali starať o strechy. V prípade potreby ich mali okamžite strhnúť. Ak bolo potrebné v záujme zabránenia následného rozšírenia požiaru zbúrať domy, boli k tomu určení mäsiari, čižmári a kolesári."

          Zaujímavá organizácia požiarnej ochrany sa vytvorila v 19.storočí. Všetci bratislavskí remeselníci starší ako 15 rokov a mladší ako 60 rokov (majstri, tovariši a učni), ktorí boli organizovaní v cechoch, boli rozdelení do piatich skupín. Každej skupine pridelili jeden sklad protipožiarneho náradia, pred ktorý sa mali členovia skupiny v prípade požiaru dostaviť. Velenie každej tejto skupiny bolo určené špeciálne školenému odborníkovi s názvom požiarny komisár. Hlavným veliteľom na mieste požiaru bol tzv. požiarny komisár (Oberkommisar), bol označený červeným chocholom na klobúku. Ďalší traja požiarny komisári boli určený na to, aby dobrovoľníkov z radov ostatného obyvateľstva sústredili na tzv. miesto rezerv (Rezervplatz), a aby ich posielali tam, kde to bolo potrebné. Mestská stráž mala za úlohu obkľúčiť miesto požiaru a zamedziť tak vstupu nepovolaných osôb na požiarovisko.

          Ďalšou zaujímavosťou z histórie požiarnej ochrany v Bratislave bolo zriadenie samostatného Židovského požiarneho zboru. Bezprostredným podnetom k založeniu tohto zboru bol požiar, ktorý vypukol 22. marca 1797 na bratislavskom hrade. Požiar sa rýchlo rozšíril aj na podhradie, kde zhoreli 4 domy a židovská synagóga. Komisia, ktorá bola vymenovaná na zistenie príčin požiaru, označila vo svojej správe z 27. marca 1797 za pôvodcu požiaru židov. Židia sa proti tomuto obvineniu odvolali u svojho zástancu, bratislavského župana Karola Pálffyho. Po obnovenom vyšetrovaní boli Židia zbavení viny.
Problémy s požiarmi mali Židia už aj skôr, pretože ostatné obyvateľstvo odmietalo hasiť ich príbytky. Preto Židia usporiadali medzi sebou zbierku a za takto získané financie si v septembri 1800 zakúpili protipožiarne prostriedky, a to 1 požiarnu striekačku, 1 požiarny rebrík, 1 povoz na vodu a niekoľko menších protipožiarnych náčiní. Okrem toho dostalo od Karola Pálffyho v októbri roku 1800 na podhradí stavebné miesto na výstavbu požiarneho skladu. Požiarny zbor pôsobil v Bratislave až do roku 1876.V rokoch 1867 - 68, pod vedením Ferdinanda Martinenga Zakladateľ a prvý veliteľ dobrovoľného hasičského spolku v Bratislave kapitán Ferdinand Martinengo a mešťanostu Justa, nastupujú do oddielov dobrovoľní hasiči a k nim prechádza aj značná časť hasičského náradia od židovských hasičov.
V prvej polovici 19. storočia nastala výrazná zmena v oblasti remeselnej výroby, ktorá zasiahla samotné základy dovtedajšej organizácie požiarnej ochrany. Podľa cisárskeho patentu z roku 1857 stratili právo udeľovať licencie a rok 1872 priniesol ich definitívny koniec aj po formálnej stránke. Požiarna ochrana sa preto začala budovať na inom, a to na spolkovom základe a jej vykonávateľom sa stal dobrovoľný hasičský zbor.

          Stála stráž hasičov z povolania bola utvorená 29. júla 1894. Pozostávala zo 6 mužov, ktorí konali 94 hodín službu a po tomto čase mali 24 hodín voľno. Dňa 15. júla 1905 bol stav hasičov zvýšený na 12 mužov. V roku 1911 bol stav stráže hasičov z povolania opäť o 7 mužov zvýšený a konali službu 48 hodín a 24 hodín mali voľno. Od 1. júla 1919 stali sa členovia stálej stráže hasičov z povolania, ktorých platil doposiaľ dobrovoľný hasičský zbor, podľa uznesenia mestského zastupiteľského zboru číslo 261/11.679/11.1919, zo dňa 7. júla 1919, mestskými zamestnancami.

          Dňa 11. augusta 1928 starosta mesta Bratislavy Dr. L. Okánik v prítomnosti námestníka starostu pána Ch. Luwigha a mestského referenta Dr. A. Palloša v hasičskom skladišti verejne vyhlásil rozhodnutie mestskej rady číslo 82.243/hosp. 1928 zo dňa 10. augusta 1928, podľa ktorého hasičstvo z povolania je podriadené zdravotnému hospodárstvu II. Neodvisle disponuje s nimi v disciplinárnom, organizačnom a služobnom ohľade ako i s riadnymi mestskými poddôstojníkmi mestská rada. V zastupiteľskom zbore mesta Bratislavy dňa 10. decembra 1928 bol zvolený Vojtech Rajnoha za veliteľa hasičov z povolania mesta Bratislavy.

          Rok 1929 bol v histórii hasičstva mesta Bratislavy s hľadiska počtu výjazdov jeden z najťažších od založenia hasičských zborov v Bratislave. S rozširovaním hlavného mesta Bratislavy, založením nových kolónií, najmä tovární, dunajského prístavu atď., vzrastá prirodzene aj práca, t.j. činnosť hasičstva. Kým hasičstvo v roku 1928 malo 162 výjazdov, tak v roku 1929 vzrástlo až na 295 výjazdov. V roku 1929 bolo hasičstvo z povolania čiastočne vyzbrojené plynovými maskami a dýchacími prístrojmi a taktiež novými striekačkami. Dňa 19. apríla 1929 mestská rada vzala zrieknutie sa Dr. A. Palloša, šéfa zdravotno-hospodárskeho oddelenia a referenta v hasičských záležitostiach na vedomie a poverila tým hlavného magisterského radcu Dr. Viliama Kócsyho.

          V zmysle uzavretia mestskej rady a zastupiteľského zboru a nariadenia Krajinského úradu v Bratislave, ministerstvom verejných prác bola v Dunajskom prístave v Bratislave postavená budova pre pobočnú stanicu mestského hasičstva z povolania. Táto pobočná stanica bola dňa 18. septembra 1930 mestským hasičstvom obsadená. Dňa 3. októbra 1930 sa mestská rada uzniesla zriadiť zvláštnu požiarnu komisiu pre hasičskú službu v meste Bratislava.

           Rok 1931 bol pre hasičský zbor z povolania veľmi ťažký, jednak následkom veľkého počtu akcií (456 výjazdov), z druhej strany však následkom veľkých a nebezpečných požiarov. V roku 1931 bol zbor úplne vystrojený plynovými maskami, takže každý zamestnanec mal už svoju masku. Mestská rada na základe skúseností pri posledných veľkých požiaroch objednala pre hasičský zbor z povolania penový generátor MINIMAX na hasenie chemických látok. Keďže v poslednej dobe sa počet zaplavených pivníc a suterénnych miestností značne zvýšil, mestská rada kúpila 2 benzínové čerpadlá na hĺbkové čerpanie. Na základe uznesenia mestskej rady bola zriadená na Tehelnom poli na Marschnerovej ulici druhá pobočná stanica mestského hasičstva z povolania. Táto stanica bola dňa 22. februára 1931 slávnostne otvorená.

          V roku 1932 bol v zbore mestských hasičov z povolania zrušený konský poťah a na miesto toho bolo zakúpené nákladné auto. Taktiež boli prevzaté dve nové motorové striekačky pre mestské hasičstvo z povolania na Podhradí. Zriadená bola povodňová pohotovosť v zbore mestského hasičstva, objednané boli pohotovostné člny a umiestnené čiastočne v Zimnom prístave a v skladišti záchranných člnov na Viedenskej ceste v Petržalke.

           Rok 1933 neprináša zboru hasičov z povolania takmer nijakých väčších podstatných zmien a predsa však rok 1933, v ktorom hasičstvo z povolania je už na vysokom stupni svojho poslania, zostane v dejinách služby požiarnej ochrany navždy zapísaný, lebo zhubne pôsobí na personál a vyžaduje si obete. Tradícia o nebezpečnej požiarnej službe sa stáva v tomto roku skutkom, ako to dokazuje prípad hasiča z povolania pána Augustína Paulika, ktorý tragicky zahynul pri vykonávaní tejto nebezpečnej a zodpovednej služby. Čestne a poctivo konal svoju službu a dnes žiari v ústrednej požiarnej stanici (dnešná Radlinského ulica č.6) iba meno hrdinu, zlatými písmenami do pamätnej dosky vryté. Jeho život si vyžiadala požiarna katastrofa tankovej lode HARLEM v dňoch 23. – 24. augusta 1933. Okrem zosnulého bolo ešte 14 hasičov z povolania zranených.

          V roku 1934 sa začínalo budovanie požiarnych hlásičov na území mesta Bratislavy. Koncom roku 1934 bol objednaný jeden penový voz, v ktorom bol umiestnený penový agregát na vzdušno-mechanickú penu.

          Dňa 29. januára roku 1935 boli dané k užívaniu požiarno-policajné hlásiče, jedna z najdôležitejších zložiek požiarnej techniky, čím je verejnosti veľmi uľahčené hlásenie požiarov. Druhý dôležitý bod týchto automatov sú telefóny, ktoré sú v každom automate zamontované a dané k verejnému používaniu v prípade najrôznejších nehôd. Kľúčik od skrinky telefónu má každý strážnik – hasič a blízko automatu je kľúč uschovaný v dome, ktorý je označený zvláštnou tabuľkou. Na území mesta Bratislavy je doposiaľ 82 hlásičov, ktoré sú umiestnené podľa dôležitosti jednotlivých miest. Z týchto hlásičov je 12 požiarno-policajne kombinovaných, od ktorých je možno volať stanovište strážnika a to opticky a akusticky. Dňa 15. novembra 1935 podľa uznesenia mestskej rady prevzal požiarny referát mestskej rady hlavný radca Dr. Ján Fiala.

          Rok 1936 neprináša zboru hasičov z povolania nijakých väčších podstatných zmien. Zbor hasičov z povolania mesta Bratislavy čítal ku dnu 31. decembra 1936 nasledujúci stav: 1 veliteľ, 1 zástupca veliteľa, 1 hlavný oficiál, 1 dôstojnícky čakateľ, 20 poddôstojníkov, 41 hasičov – zriadencov, 2 hasiči zmluvní. Zamestnanci zboru hasičov z povolania mesta Bratislavy sú rozdelení na dve zmeny, z ktorých každá koná 24 hodinovú nepretržitú pohotovostnú službu tak v stanici ústrednej, ako aj na staniciach pobočných. Celkový počet striekačiek je 29, z toho 1 parná, 4 automobilové, 4 rôzne motorové a prenosné, 19 ručných (hydrofory, hydronety, anichylátory), 1 voz s penovým agregátom, 3 vozy pre mužstvo, 3 vozy na náradie, 1 motorový rebrík a 30 iných rebríkov.

Július Malarik
hlavný požiarny oficiál hasičov z povolania

hore | 15.storočie | 16.storočie | 17.storočie | 18.storočie | 19.storočie

1446 | 1503 | 1526 | 1560 | 1574 | 1797 | 1894 | 1928 | 1929 | 1930 | 1931 | 1932
1933 | 1934 | 1935 | 1936
späť na hlavnú stránku MPZ BA

 



Copyright © 2001  MPZ Bratislava
firedep@mpz.sk